O ZAKLADATEĽKE...

Kde bolo, tam bolo...

Volám sa Lucia a narodila som sa v Bojniciach, kde som vyrastala a vychodila základku. Krátko po skončení gymnázia som si uvedomila, že výška nie je nič pre mňa, a tak som sa rozhodla vyletieť z hniezda zvaného rodná krajina a vydať sa objavovať svet.

Presne to sa mi aj podarilo, a to doslova. Tesne pred mojimi 22. narodeninami som začala pracovať ako letuška pre spoločnosť Emirates, čím som odštartovala etapu školy života. Náročnejšiu, no vzrušujúcejšiu.

Cestovanie ma lákalo odkedy som sa začala zaujímať o cudzie jazyky. Ovládajúc angličtinu a španielčinu mi “cudzina” vôbec cudzia nebola, a tak som sa po jedinečných zážitkoch a dobrodružstvách s Emirates rozhodla presťahovať sa na úplne opačnú stranu zemegule, do kanadského Vancouveru.

Okrem cestovania tiež rada čítam a milujem divadlo a hudbu, a to nielen zo strany diváka. K divadelnej scéne mám blízko hlavne od môjho účinkovania v Bielom Divadle v Bra­tislave, ako aj v spolupráci so žilinským divadlom Príbeh.

Prostredie, v akom človek vyrastá, je jeho srdcu najbližšie...

U mňa to platí doslova. Keďže som z muzikantskej rodiny, neobišla ma povinná hudobná výchova, za čo som dnes veľmi vďačná. Viem hrať na klavíri
a som členom speváckeho telesa  Miešaný Zbor Žilina, v meste, kde žijem.

Vo svete umenia a kreatívy som sa cítila skvele odjakživa a vždy som sa zaujímala najmä o zahraničnú produkciu – MTV, Disney, Hollywood, Broadway atď. Tá sa mi stala silnou vnútornou inšpiráciou.

Mojou obľúbenou činnosťou
je počúvanie hudby – so zameraním na texty piesní – všetkých možných žánrov a interpretov, od klasiky a jazzu cez funk, rap, punk, rock až po komerčný pop. Chodievam do divadla, na muzikály, koncerty, do cirkusu… Veľmi rada tiež čítam knihy a časopisy, pozerám rôzne filmy, seriály, rozprávky… Keď si predstavím, že by som v tejto sfére bola obmedzená slovenčinou a češtinou, tak je to len naozaj malá časť sveta, ktorý by som objavila. No vďaka angličtine neustále zisťujem, že svet je omnoho väčší a že limity si vytvárame len vo svojich predstavách.

Boli však časy,
kedy učiť niekoho angličtinu kreatívnou formou bolo pre mňa nepredstaviteľné. Každú chvíľu vznikajú nové jazykovky, ktoré na nás chŕlia skupinové či individuálne kurzy angličtiny. Súkromní doučovatelia (toto slovo mimochodom nemám v obľube) a tútori sa pretekajú o to, kto má lepšiu metódu.

Trh s učebnicami cudzích jazykov
je ako oceán, z ktorého neviete čo máte vyloviť. Najmä v prípade, ak ste samouk. No a v školách ich záhadnému konceptu niekedy nerozumie ani skúsený pedagóg. Zadania v angličtine a častokrát zvláštne koncipované gramatické cvičenia sú nočnou morou pre študentov. Niet divu, že k nim treba mať návod na použitie v podobe tzv. Teacher´s book, teda učiteľskej knihy, ktorá ma učiteľom angličtiny „vysvetliť ako majú vysvetľovať“.

Už je to raz tak,
že v škole bola angličtina odjakživa strašne nudná, a to úprimne, najmä kvôli tomuto systému. Smutné, no bohužiaľ pravdivé. V školách nás totiž angličtinu nenaučia tak, ako by sme si priali. Prečo? Jednoducho preto, lebo na to nie je čas. Treba predsa dodržiavať prísne osnovy, dôkladne zapisovať prebraté učivo a na konverzáciu so študentmi to už nejako proste nevydá.

Ďalej sú tu jazykové školy,
kde vás podľa testu zaradia do skupiny ľudí, s ktorými máte vraj rovnakú úroveň. V prvom rade nikto nemá rád testy (česť výnimkám). No a na čo je to vlastne celé dobré? Predovšetkým na to, aby mohli siahnuť po tej pravej učebnici, ktorá je určená konkrétne pre vašu úroveň angličtiny a predať vám ju. Predstavte si, že ste ešte ani nezačali s výučbou a už ste ľahší o pár desiatok eur za kurz aj učebnicu.

Kedysi ma toto všetko strašne frustrovalo
a často som sa pýtala samej seba: „Kde je ta kreatíva? Musí byť učenie sa jazyka len o neustálej analýze, pravidlách a vysedávaní pri nudných učebniciach a v skupinových kurzoch, kde sa nedostanete ani na rad keď sa chcete prejaviť?“

Rodina a známy ma povzbudzovali,
aby som si otvorila vlastnú jazykovku, ale ja som mala obavy a pochybnosti. Cítila som sa znechutená a odradená celým tým podivným systémom. Myslela som si, že hranie sa je len pre malé deti a že to som určite len ja taká strelená, že si jazyk osvojujem zábavným spôsobom a medzi štyrmi stenami. Vôbec som si to nevedela predstaviť aplikovať do praxe. Vždy, keď mi niečo nové napadlo, tak som to po chvíli zmietla zo stola, s tým, že to bude pre študentov nezaujímavé. Odôvodňovala som si to tým, že keď sú ľudia na niečo zvyknutí, tak len sotva budú chcieť skúšať nové, neznáme veci.

Myšlienka priniesť niečo nové
do výučby angičtiny sa mi však často vracala. A tak som premýšľala, vymýšľala a hľadala spôsob, ako vniesť kreativitu do osvojovania si angličtiny. Uvedomila som si, že inšpirácia je všade a že existuje množstvo zdrojov, z ktorých môžem čerpať. Postupne ma práca s angličtinou začala stále viac baviť a tešiť. Skutočnosť, že viem bez problémov komunikovať ústne aj písomne, že môžem slobodne cestovať a spolieham sa tak predovšetkým sama na seba, mi dodáva sebadôveru a zvyšuje sebavedomie.

Hovorí sa, že ľudia s dobrým hudobným sluchom si vraj osvoja cudzí jazyk rýchlejšie, lebo im akosi ľahšie „ide do ucha“...

Nie je to úplne zaručené, no možno na tom niečo bude, keďže dnes ovládam osem svetových jazykov na rôznych úrovniach: slovenský, český, anglický, španielsky, portugalský, francúzsky, taliansky a ruský.

Počas svojej učiteľskej histórie som pôsobila ako lektorka angličtiny v jazykovkách a MŠ v rámci Slovenska.

Osvojovanie si rodného jazyka je pri deťoch neuveriteľne rýchle a efektívne, pretože ony nasávajú slová a frázy ako suchá špongia vodu.

Ja však verím v myšlienku, že všetko sa dá keď sa chce a že v každom veku človek objavuje nové veci. Jednou z nich môže byť osvojovanie si cudzieho jazyka. :)